Samotná myšlienka venovať sa vystúpeniam s dravcami skrsla v hlavách Mariána Ondrejmišku a mňa, Slava Kukurugyu začiatkom 90. Rokov (myslím dokonca, že to bola  jar roku 1991) v zlatom období  po páde totality, keď sa všetko videlo jednoduché a krásne. V tom čase som pracoval ako profesionálny sokoliar na Košickom letisku a Marián sa uchádzal o miesto na letisku Sliač.

V tomto období som bol oslovený Vladom Fochlerom, vedúcim novozaloženej skupiny historického šermu v Košiciach „Krásnohorskí  zbrojnoši“ (fungovala asi 3 mesiace), aby som sa k nim s dravcami pridal a začal vystupovať na akciách. Marián dostal ponuku robiť vystúpenia v parku kaštieľa v Antole (dnešný Sv. Anton) pri B. Štiavnici. Nie dlho na to, v auguste 1991 sme s Mariánom robili naše prvé spoločné vystúpenie – výjazd na Krásnej Hôrke. Od toho času sme začali robiť vystúpenia spoločne a myšlienka na vlastnú stálu scénu bola čím ďalej tým viac naliehavá. Nakoniec naše snaženie vyvrcholilo prvou profesionálnou stálou scénou sokoliarskych vystúpení a historického šermu v krásnej scenérii Bojníc vo vlastnom amfiteátri priamo pod Bojnickým zámkom. V tom čase keď sa začala rysovať  stála scéna, vznikol aj tandem firiem Aquila a Horus. Na verejnosti vystupovala za oboch Aquila. Horus pôsobil ako firma v pozadí (aj keď s vlastným logom).

Samozrejme začiatky neboli také jednoduché ako tu píšem. Bolo to za cenu veľkých obetí a veľkého strádania. Neviem, či by sme obaja do toho išli, keby sme vedeli čo nás čaká. No bolo to aj obdobie, kedy sa nám dostalo aj veľa uznania. Dnes je to pre mňa nepochopiteľné, čo všetko sme dokázali doslova na kolene a v takých skromných podmienkach. Nebola to zásluha len naša, ale všetkých čo nám pomohli a nebolo ich málo. Aj dnes im všetkým veľká vďaka.

To nasadenie a naša neskúsenosť si nakoniec vypýtali svoju cenu. Nielen v podobe napätia, nedostatku financií a energie, ale aj v podobe zdravotných problémov. Po dramatickom vystupňovaní situácie na prelome rokov 2001 a 2002 a po Mariánovom tragickom úmrtí (aj keď som v tom čase už nepôsobil v Aquile) nakoniec s Jozefom Tomíkom, ktorý dodnes Aquilu vedie, a s Marianovou Ondrejmiškovou rodinou, dali znova sokoliarsku skupinu Aquila do kopy a skupina Horus sa na 10 rokov „uložila“ k spánku.

Až po 10 rokoch mi dravce a život s nimi začali znova chýbať a aj kvôli hore uvedeným dôvodom sme opäť skupinu Horus prebudili k životu. Teraz je na nás, vynaložiť maximum snahy a skúseností, aby sa jej, na radosť vašu a aj našu, čo najviac darilo.